ZHRNUTIE: Konferencia – Fórum pre Slovensko

Téma: 1. diskusný panel: Hospodárska politika SR – Stav a vízia

2. diskusný panel: Malé s stredné podnikanie, inovácie a rozboj regiónov

Zhrnutie

Dámy  a páni,

ďakujem za pozvanie na dnešnú konferenciu, aby som urobil zhrnutie panelovej diskusie. Mimochodom, výhodou takéhoto zhrnutia je, že sa na neho nedá a preto netreba pripraviť. To je zároveň aj jeho hlavná nevýhoda. Pokúsim sa však zhrnúť dnešnú bohatú diskusiu do štruktúry, niekoľkých bodov, aby vynikli jej hlavné závery.

1. Ekonómia je veľmi praktická veda, jej cieľom je – ako bolo povedané hneď v úvode diskusie – udržiavať dom v poriadku. To nie je jednoduché, obyvatelia domu majú rôzne záujmy, pohľady na svet, charaktery. Preto hovoríme o vede. Od ekonómie očakávame, že nám poskytne návod, ako nielen udržiavať status quo, ale ako rásť, generovať čoraz viac prosperity a ako túto prosperitu zdieľať. Distribúcia je totiž jednou z troch základných otázok ekonómie. Aby sme dokázali spolu žiť.

2. Dom potrebuje správu, potrebuje svojho správcu. V hospodárstve môžeme mať dostatok výrobných faktorov, od pôdy cez suroviny až po pracovnú silu a kapitál, ale ak nevieme, ako ich múdro skombinovať, tak výsledkom nebude dobrý dom, ale neporiadok a nevraživosť. Hovoríme o „governance“, teda nielen o riadení, ale o správe a skladaní účtov. Na inštitúciách záleží.

Viacerí diskutujúci upozornili, že na Slovensku je veľmi populárny krízový manažment, ktorý desiatky rokov nahrádza správu. Z tohto pohľadu nás pandémia, ruská agresia a kríza zastihla dobre pripravených – ironicky povedané. Ťažko však môžeme vyčítať viacerým ministrom, že sa práve v týchto rokoch venujú krízovému manažmentu a na správu, aj s jej predvídaním a prípravou na budúcnosť, im neostáva dostatok pozornosti. 

Ak je správa domu veda, tak sa nevyhne bez výskumu a prepojenia s praxou, bez definovania cieľov, priorít a plánovania, bez „evidence based policy making“, čiže exekutíve podloženej poznaním a dôkazmi, racionálnymi argumentami. V tom, ako ukazujú medzinárodné porovnania a naša denná mnohoročná skúsenosť, nie sme silní. Trefným vyjadrením je používaný argument o predpokladaných dôsledkoch prijímaných politík, že „život ukáže“.  Nahrádza komplikovaný ex-ante RIA. Jedným z problémov je, ako odznelo v diskusii, že každé štyri roky začíname našu správu budovať odznova. Niekedy aj častejšie, výnimočne menej často. To je otázka potrebnej stability a predvídateľnosti v meniacom sa svete, potrebnej pre domácností rovnako, ako pre investorov a obchodníkov.

3. Postupovať cielene, inými slovami, plánovať, alebo neplánovať? Naša skúsenosť velí neplánovať. Na druhej strane, každá rodina musí plánovať, každý podnik má svoje plány a plány od nás vyžaduje aj Európska komisia. Ako plánovať dobrú správu spoločného domu, aby prosperoval? 

Medzinárodný menový fond vypracoval na túto tému vhodne nazvanú štúdiu z roku 2019 „The Return of the Policy That Shall Not Be Named: Principles of Industrial Policy“. MMF priznáva, že za úspechom rýchlo rastúcich ekonomík bola premyslená priemyselná politika. Koniec koncov, Európska komisia má svoju RIS3, čiže stratégiu inteligentnej špecializácie, ktorá je dôležitá zvlášť pre malé štáty. Nemôžeme investovať a podporovať rozvoj všetkých odvetví, vrátane školstva, vedy a výskumu, musíme sa sústrediť na naše konkurenčné výhody.

Je našou konkurenčnou výhodou automobilový priemysel a vieme na ňom vystavať dobré pracovné miesta s vysokou pridanou hodnotou a potrebnou stabilitou? Spomeňme si, že keď pred cca desiatimi rokmi automobilky žiadali, aby im štát zabezpečil dobre pripravených stredoškolákov, neboli sme schopní reagovať. Nevieme spravovať školstvo, čiže, ekonomicky povedané, prípravu najvzácnejšieho výrobného faktoru, pracovnej sily. 

Z nedávneho výskumu NBS vyplýva, že veľké zahraničné firmy od nás ani výborne pripravených vysokoškolákov nežiadajú, svoj výskum a vývoj si robia doma alebo v iných štátoch, nie na Slovensku. Môžeme sa domnievať, čo bolo skôr – nedostatočný dopyt zo strany priamych zahraničných investorov, alebo nedostatočná ponuka vynikajúco vzdelaných vysokoškolákov a vedcov. Nemôžeme byť dobrí vo všetkom, ale v niečom musíme byť.

4. Diskutujúci zdôraznili, že končí fosílna éra a pred naším hospodárstvom stoja nové výzvy – digitalizácia, demografické zmeny, ktoré sa prejavujú nízkou úhrnnou plodnosťou, postupným poklesom veľkosti populácie v aktívnom veku a starnutím obyvateľstva. Zelená dohoda, ruská vojna a pod. Ako sa s nimi vyrovnáme? Podľa štatistík naša ekonomika „nevzkvéta“, aby som parafrázoval nášho prvého prezidenta. Svet sa mení, vyžaduje si novú kvalitu inštitúcií a regulácií, a tvrdo penalizuje štáty, ktoré ostávajú v nečinnosti. Ich zaostávanie sa rýchlo zvyšuje.

5. Máme zlú správu, alebo len nemáme peniaze? To je (naschvál) zle postavená otázka: dlhoročné kumulovanie skrytého dlhu sa dnes veľmi okato prejavuje vo všetkých oblastiach verejných služieb, od zdravotníctva po železnice. V skutočnosti máme k dispozícii desiatky miliárd eur u Európskej únie, ktoré máme venovať práve na jednorazové investície, aby zabezpečili konvergenciu Slovenska k vyspelejším štátom únie. Vonkajšiu kohéziu, podmienenú vnútornou kohéziou. 

Máme príklady štátov únie, ktoré urobili potrebné a často bolestivé štrukturálne reformy a výsledkom je ich nebývalá prosperita. Máme aj náš príklad frustrácie, nedôvery a obrovských regionálnych rozdielov. Neschopnosti aspoň minúť európske fondy, ak už nehovoríme o efektívnosti ich využívania. 

Minulý rok sme testovali našu štúdiu o využívaní eurofondov na okrúhlych stoloch v piatich mestách, riadenie fondov je zúfalé, diskusia žiadna, informácie minimálne. Výsledkom je frustrácia a príklon k alternatívam až extrémizmu. Kým dobrý správca generuje prosperitu, zlý správca sa nemôže diviť, že ho chudoba, regióny na periférii záujmu, neľúbia. Dobrá správa generuje peniaze. Samotné financie však v žiadnom prípade nestačia, aby generovali dobrú správu.

5. Čo s tým, aká je cesta? To bola asi najdôležitejšia otázka dnešného panelu a dôvod, prečo sme sa stretli na tejto konferencii. Načrtnem dve cesty, podľa môjho názoru najprv pravdepodobnejšiu a potom správnejšiu.

Pravdepodobnejšia cesta je, že sa takmer nič nezmení, ostane status quo, ministri sa budú venovať hlavne údržbe inštitúcií a svojich vymedzených sektorov. Naše inštitúcie nie sú stavané na praktický výkon, na reálne a užitočné použitie pre spoločnosť, ich heslom ostane „nedá sa“. Pred voľbami sa objavia ďalší Cimrmani ponúkajúci svoje úžasné riešenia, ignorujúc pritom úlohu vedy, výskumu a otvorenej, participatívnej spoločnosti – a dopadne to ako vždy. Pán minister spomínal českého génia Járu Cimrmana, odkaz naším kópiám je – pozor, Cimrman je len jeden.

Táto cesta je nenáročná, ale jej výsledkom je ďalšie bujnenie centralizmu a administratívy, pokles životnej úrovne a frustrácia, ktorá vo voľbách prinesie úspech alternatívnym politickým eseročkám. 

Druhá, lepšia cesta, spočíva v posilňovaní kvalitnej správy, inštitúcií. S tým súvisí využívanie celého potenciálu Slovenska, vrátane východných a južných regiónov. Podľa OECD sú motormi hospodárskeho rastu mestá, ktoré sú prvým partnerom pre malé a stredné podniky. Ako môžeme dúfať v silné domáce firmy, ak nemajú šancu vyrásť z malých podnikov? Združovanie je potom spôsobom, ako využívať potenciál participatívnosti, či už ide o združovanie v politických stranách alebo obchodných – často aj odvetvových – komorách a klastroch. 

K tomu je potrebné rozlúčiť sa so starým modelom centrálneho riadenia spoločnosti a decentralizovať – rozhodovanie, financie a zodpovednosť. Ak by sme pristúpili k decentralizácii, a stačí sa pozrieť hneď do susedných štátov, ako to funguje, museli a mohli by sme reštrukturalizovať aj centrálne inštitúcie, aby sa nevenovali detailným projektom za niekoľko tisíc eur, ale plneniu našich medzinárodných záväzkov, domácim prioritám, monitorovaniu a vyhodnocovaniu, porovnávaniu výsledkov regiónov a poskytovaniu expertízy.

Tomuto modelu hovoríme rast založený na využívaní miestnych, endogénnych zdrojoch. Lebo keď hovoríme o regiónoch, hovoríme o Slovensku. Keď hovoríme o nízkej zamestnanosti na východe a juhu, hovoríme o nízkej zamestnanosti na Slovensku. O tom, čo dobrý správca nesmie pripustiť – nesmie ležať zdroje domácnosti ladom.

Myslím, že diskutujúci sa zhodli práve na potrebe hľadať odborne podložené riešenia a realizovať ich – efektívne, rozumne, s výsledkami a s dôrazom na účel hospodárstva a trhu. Tie sú nástrojom, nie cieľom. Cieľom nie je ani spoločný dom, ako vie dobrý správca. Cieľom sú spokojní obyvatelia domu.

K tomu dovoľte jednu poznámku na záver: Slováci nemajú radi ostatných Slovákov. Často ich pokladajú za nevzdelaných hlupákov so sklonmi voliť väčšie zlo pred menším. Slovenský dom je nervózny, rozhádaný a závistlivý. Ekonómia a ekonomika spočívajúca na pevných základoch to môže zmeniť, ale musíme sa o to pokúsiť. Naša nevyužitá sila je v regiónoch, ľuďoch, malých podnikoch. 

Autor: p. Marcinčin